Keď som ležal v nemocnici v Banskej Bystrici ako sedemnásť ročný, v izbe som bol s jedným vysokoškolským študentom. Vedel rozprávať o všetkom a to od rána do večera. Ja som len počúval a sem tam niečo dodal. Pôsobil veselo a vyrovnane. Aspoň navonok. Rozprával mi o tom, koľko dievčat mal a že mal priateľku, ale rozišli sa. Na dôvod, kvôli ktorému sa rozišli si už nespomínam. Ako sme tam boli, tak mu opakovane volala a dokonca mi oznámil, že je s ním tehotná. Celý šťastný rozprával a plánoval, čo ako prvé urobí, keď bude ocom. Neskôr sa ale dozvedel, že ho len klame, aby sa k nemu mohla vrátiť späť. Prezradil mi, že na ňu kašle a teší sa ako si to „rozdá“ s nejakou novou známosťou na ďalšej „party.“
Vo mne to evokovalo ale ako niečo čím chcel urobiť na druhých dojem. Aby ho brali ako povedzme, niekoho kto si užíva život. Preto som si aj ja sám pár podobných historiek vymyslel. Historky ktoré neboli skutočné, ale to je už vedľajšie. No teraz mi to pripadá dosť detinské od dvadsať šesť ročného človeka. Vysokoškoláka a jeho prístupu k životu. Keď som bol malý, predstavoval som si dospelých ako svoj vzor. Niekoho, kto má zodpovednosť a koná rozvážne. Ako som ale starší, tak vidím, že rozdiel medzi dieťaťom a dospelým nie je veľký. O ľuďoch, o ktorých by som to vôbec nepovedal, ktorým som závidel ako malý chlapec, to, akí sú bohatí a šťastní, ako sa to na prvý pohľad zdalo. Ukázala sa ich pravá tvár, v manželskom vzťahu, vo vzťahoch s ľuďmi, alebo postoju k tomu, čo majú. Ukázalo sa, ako si nič nevážia a nevedia, kedy majú dosť. Vyťahujú sa jeden pred druhým a vedú akýsi nezmyselný pretek, kto má lepšie auto, kto mal viac sexuálnych partnerov, kto má lepší plat.
Spýtajte sa samého seba, načo je to dobré ? Tak ako sa šelmy snažia prežiť v dievčine a bojujú o dominanciu medzi sebou. Bojujú o pozornosť druhých, tak ako aj my, tí, čo sa nazývame inteligentné bytosti súťažíme o pozornosť druhých.
Včera som vypomáhal ako vyhadzovač v bare. Púšťal som dovnútra ľudí. Počúval som, ako sa rozprávajú a sedel pred barom až do záverečnej. Nad ránom ľudia odchádzali, boli to už dospelý ľudia. Pred odchodom sa pri mne zastavili traja asi tridsať až štyridsať ročný chlapi. Chvastali sa jeden pred druhým s akými ženami si to rozdajú, že na nich čakajú dole v bare. Vedel som, že pri najmenšom dvaja z nich sú ženatý.
Váži si taký človek niečo?
Podal som obraz toho, ako žiť nechcem. Pôsobí to dosť pesimisticky, no veď by aj malo. Hoci som optimista v každej situácií. Z každej z týchto situácií som si odniesol dávku smiechu, ale aj myšlienky, nad ktorými som sa teraz zamýšľal. Nad tým akým dospelým nechcem byť.
Dnes som však vybuchol a správal sa presne tak ako nechcem. Mám svojskú povahu. Som dosť tvrdohlavý a mám to so sebou ťažké. Keď sa pokúšam zmeniť seba tak je to asi tá najťažšia vec akú som v živote robil. Pretože som na to úplne sám.
Mám sa ale stále napriek všetkému naozaj rád zato, že mám stanovené svoje hodnoty. Teším sa, že sa ich viem držať, aj keď aj ja som len človek a viem, že nerobím vždy len to správne. No potreboval som poriadny kopanec na to, aby som sa už konečne prebral a začal zmýšľať triezvo. Ten kopanec som dostal, keď som sa po prvom semestri, pred pol rokom, rozhodol odísť z vysokej školy. Plný úzkosti, strachu a pesimizmu s názorom, že nič nie je ako má byť. Až mi konečne svitlo na lepšie myslenie. Prestal som sa porovnávať a pretekať s ostatnými a začalo mi viac záležať na tom, ako sa cítim a čo mám a nie na tom, čo nemám.
Kašľať na peniaze, kašľať na autá, kašľať na ľudí, ktorým na ničom nezáleží. Zdravie mám len jedno a chcem si ho šetriť pre seba a pre tých, ktorý za to stoja. Šetrím sa pre tie chvíle, keď si môžem povedať stálo to za to.
