Ľahko sa nechám uniesť mysľou. Vie ma zaviesť hlboko do predstáv, ktoré nie sú skutočné. Aj keď som hrdý na svoju predstavivosť, vie mi strpčiť deň. Sú to pochybnosti, ktoré veľa z vás určite pozná. Pochybnosti o svojom konaní, či som konal správne. Pochybnosti či som dostatočne pripravený, na to čo má prísť. Študenti pochybujú o svojej pripravenosti na skúšku. Tí čo pracujú majú strach o svoje miesto, a tí čo vedú nevedia či vedú dobre.
Keď premýšľam nad niečím čo chcem dosiahnuť, cítim strach. Cítim ho hneď pretože, začnem rozmýšľať nad prehrou a nad neúspechom. Cítim strach, keď cítim lásku k niekomu a obávam sa straty toho človeka. Aj keď je stále tu a nikam neodchádza. Uniká mi táto chvíľa. Strácam ju myšlienkami, zabývanými v mojej hlave (minulosť, budúcnosť). Realita býva niekde inde. Realita je proste realita neviem ju predvídať trvá krátku chvíľu a často sa nezhoduje s tým čo mám v hlave. Vtedy nastáva nesúlad a vzniká nespokojnosť s realitou. Som nepozorný a uniká mi všetko čo sa práve teraz deje.
Tento postoj k životu a k realite sa mi nepáči, asi preto že som v takomto stave, žil veľmi dlho. Večne nespokojný. No ide to aj inak. Tým myšlienkam sa vyhnúť neviem no, viem ich akceptovať, že sú tu. Ale brať ich vážne je samovražda. Možno som blázon keď pripisujem tvorivosť týchto myšlienok časti mňa, ktorú viem že nemám brať vážne. Áno rozdelil som si svoju osobnosť na niekoľko častí, veď prečo nie nebudem sa riadiť stále tou istou časťou a tým istým pohľadom na svet. Bol by to zase len ten čiernobiely svet.
Tak sa tu znova trochu otvorím. Som sám sebe pokusným králikom a teraz keď sa moja osobnosť skutočne tvorí, môžem experimentovať, s tým aké myslenie a konanie sa mi páči a aké naopak nie. Učím sa aj od druhých. Rád počúvam ľudí, ich rozprávanie mi príde ako príbeh z dobrej knihy. Vidím rôzne pohľady na svet, počúvam ich trápenia ale aj radosti počúvam o vzťahoch, o živote, o športe, o podnikaní, o škole, o práci, o ľuďoch.... A každý jeden z nich sa veľa krát neriadi realitou, alebo tým čo skutočne chce, pretože má pochybnosti.
Pochybnosti a nerozhodnosť nie je možné úplne ovládať. Nie je možné žiť na sto percent v realite, ale som rád, že si dokážem uvedomiť, že moje myšlienky nemusia byť realitou. Ale to čo si myslím to žijem. Ako pokusný králik a zároveň aj šialený vedec, ktorý skúša a hľadá recept na svoj život, myslím že nechať niektoré veci len na náhodu nie je zlé. Len skočiť do niečo bez rozmyslenia, možno že sa už táto chvíľa nenaskytne. A na druhej strane niečo si dôkladne premyslieť nie je tiež na škodu. Je ale potrebné vytušiť, kedy sa ako zachovať. A v tom mi pomáha srdce.
Srdce rozhodne vždy správne, pretože srdce vie, čo chcem, a čo je pre mňa najlepšie. Rozhodne stále tak, aby som bol ja spokojný. Tak že po dlhých experimentoch, ktorú časť seba budem počúvať, a ktorá mi bude tvoriť realitu, volil by som srdce. Srdce je štedré a vie dať viac než dostane. Nie vždy sa mi vráti toľko čo dám, ale ja som spokojný, lebo viem, že som do toho dal kúsok seba. Realitou sa stáva skutočnosťou, keď myseľ prestane snívať a začne vnímať. Srdce k tomu dopomáha a ukazuje my cestu k realite. Rozbúcha sa vo chvíľach, kedy myseľ napadajú predstavy, ktoré nie sú realitou. Keď sa nám veci nepáčia a nedokážeme ich akceptovať v hlave. Je kľudné keď myseľ akceptuje realitu. A keď si sám priznám, že nie vždy som sa rozhodol správne. No vrátiť sa to už nedá, dá sa to len prijať, poučiť sa ale zároveň to akceptovať.
