Rozpor na tomto rázcestí zväčša tvorí to, k čomu sa naša osobnosť prikláňa. Či sa mám rozhodnúť morálne, aby to vyhovovalo všetkým, aj keď mne sa to až tak páčiť nebude. Mám sa obetovať pre ostatných, alebo pre jedného, aby bol spokojný ? Nehľadiac na seba a svoj postoj k veci, k osobe, k činu. Neexistuje správne rozhodnutie, myslím skutočne správne. To jedno, na ktorom by sme sa všetci zhodli, a mohli povedať s určitosťou, že toto je pre nás všetkých správne. Každý sme iný. Pre každého je správne to ako to cíti.
Nepáči sa mi, keď pochybujem o svojom rozhodnutí. Vždy to príde. Tá rečnícka otázka, rozhodol som sa správne ?
Ako zistím či som sa rozhodol správne ?
Keď som si už vybral jednu z možností, tak sa vždy pri všetkom vraciam späť a pýtam sa či som si vybral správne. Niekedy dokonca silno pochybujem, že som si vybral dobre. Ak si už priznám chybu a zistím, že nie som spokojný s tým ako som si vybral, vždy je možné vykonať zmenu. Zmena je život a bez zmien a nových rozhodnutý by som stále bol na rovnakom mieste. Ak sa neposúvam, mám pocit smútku. Ak sa neposúvam, všetko je už len rutina.
Strach vyskúšať nové.
„Na predmestí žil chlapec, ktorý za každú cenu chcel vyhovieť všetkým. Snažil sa byť ústretový voči všetkým svojím kamarátom, známym, chcel byť dobrosrdečný a byť známy ako ten, čo má dobré srdce. Ako tak dospieval, začal mať vlastné ciele a podvedome si začal uvedomovať, že ísť v ústrety všetkým ho stálo svoj čas. Začal vnímať, že je dosť často využívaný a ostatní si z neho začínajú robiť posmech. Hoci chcel povedať druhým nie, nedokázal to. Chcel vzdorovať. No bál sa že príde o priateľov a nikto sa s ním už nebude chcieť hrať.“
Niekedy je ťažké urobiť sám vlastné rozhodnutie, strach človeka brzdí ako chlapca, ktorého „kamaráti“ využívali a kládli ho až na posledné miesto. On by pre nich urobil všetko, ale oni pre neho nič. Netvrdím, že je potrebné byť zlý, keď od vás niekto niečo chce, stačí dať najavo, že mám svoju cenu. Rozhodnúť sa, že mám nejakú cenu je veľký krok vpred. Dať na vedomie svoju nespokojnosť ostatným a ukázať, že to takto nefunguje, chce niekedy obrovskú odvahu.
„Dievča sa pripravovalo na vysokú školu, učilo sa pomerne dobre a malo na to, dostať sa na školu s dobrým menom. Spolu s kamarátkou sa pripravovali na rovnakú školu. Obe ich prijali a v septembri nastúpili spolu do školy. Učenia bolo nad mieru hlavy, dievča sa snažilo ako mohlo, ale nestačilo na požiadavky školy. Začala sa v škole trápiť. Na rozdiel jej kamarátka to zvládala skvele, škola jej išla od ruky. Dievča sa rozhodovalo či odíde alebo nie. Malo strach ako zareagujú jej rodičia. Čo bude potom robiť.“
Hovorí sa že pre úspech je potrebné vydržať určité nepohodlie. Zvyknúť si žiť v určitom stupni nepohodlia nie je na škodu. Ale ak je tu niečo, čo ma psychicky ubíja, tak je potrebné sa toho čo najrýchlejšie zbaviť, nech už je to čokoľvek. Bez ohľadu čo na to povie okolie. Či je to práca alebo škola, a nech má aj akékoľvek skvelé meno, ak ma to nenapĺňa, iba ničí, tak to robiť ani nechcem. Koľkí sa napriek tomu rozhodli ostať v zamestnaní, alebo v škole, ktorá ich vôbec nebaví. Stále je tu možnosť voľby. Voľbu má každý, nie každý si ale vyberie.