Stratený v sebe samom IV

Autor: Ronald Szapáry | 14.3.2018 o 22:45 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  141x

„Ahoj,“ pozdravil Milana keď vošiel do miestnosti. „Tak ako sa má náš sklamaný, smutný chlapec ?“ spýtal sa Milan. Dávid sa posadil pozeral sa smerom z okna a odpovedal: „Aký smutný nepamätám sa na to že...

...by som bol smutný, ty si snáď na niečo také pamätáš?“ Milan sa na neho s úžasom na tvári pozrel a pokračoval v jeho hre: „Vlastne nie nespomínam si asi som si ťa pomýlil s niekým iným, veď si ani neviem nášho veselého Dávida predstaviť, že by bol smutný.“ Dávid pokračoval: „Presne tak Dávid je maximálne spokojný chlapec!“ postavil sa zo stoličky, ktorá bola pri okne a obzeral si miestnosť. Ako sa tak prechádzal všimol si niečo čo ho zaskočilo, na poličke bol spis na ktorom bolo meno: „Klára Kováčová, to si bežne nechávaš spisy pacientov takto ležať von na stole?“ zodvihol spis a dal ho Milanovi, Milan ho schmatol: „to si nemal vidieť, moja chyba. Možno je to len zhoda náhod o čom ale pochybujem, je to dievča čo som zrazil na zem, však že?“ vyzvedal. Milan vedel že spravil chybu, ale už sa nič nedalo robiť, musel s pravdou von: „Áno je to ona, ale nechaj si to pre seba, pred pol rokom jej zomrel otec a veľmi ťažko sa s tým vyrovnáva. Ak sa dozviem že si jej to povedal, tak sem budeš musieť chodiť ďalší rok a vôbec ma nebude zaujímať, že si v poriadku!“ vyhlásil Milan. „To určite nie to by som sa neodvážil, veď ma poznáš usmial sa šibalsky.“

 

V škole na obede zbadal Kláru pri jednom zo stolov ktoré boli v jedálni. Ako obvykle sedela sama tak sa Dávid rozhodol, že skúsi šťastie. Hneď ako ho uvidela tak sa chcela premiestniť ale Dávid ju zastavil. „Počkaj, no tak nemôžeš trucovať večne, musím sa s tebou porozprávať,“ zastavil ju. Sadla si späť a čakala čo sa bude diať. Po chvíľky ticha počas ktorého na ňu Dávid civel ako roztopený nanuk sa ho spýtala: „Áno ? o čom sa to chceš porozprávať?“ Chlapec sa spamätal a začal: „No tak že vieš, riskujem síce hanbu, ktorú si týmto priznaním spôsobím ale nech, už je teraz všetko inak. Mal som problémy predtým ako sme sa spoznali,“ dievča mu skočilo do reči: „Ja som vedela, že som ti zlepšila život!“ Dávid sa potešil že sa Kláre vrátil ním stále nepochopený humor tak pokračoval: „No vieš chodil som ku psychológovi na sedenia, vlastne ešte chodím. Ešte si musím odkrútiť dva týždne ale všetko čo ma trápilo je asi preč.“ Z Klárinej tvári sa dal vyčítať šok, ktorý sa snažila zakryť. „Vtedy keď som na teba vyletel..... je mi to naozaj ľúto. Videl som Terezu ako bola s iným, no a som tak trochu, noooo ako by som to.. Nervák!“ dokončila za neho. „Áno nervák, s pocitom menejcennosti a že na neho svet zanevrel, chcem len aby si ma pochopila, že blázon najskôr koná a potom si uvedomí dôsledok,“ dopovedal a zhlboka si vydýchol. Klára na neho najskôr odmerane pozerala ale jej zmraštená tvár prešla do úsmevu. Vstala od stola a bez toho aby to Dávid čakal tak ho objala. „Mám ťa rada,“ zašepkala mu do ucha, obaja si znovu sadli k obedu a Klára ako by vymenená a znovu plná energie sa nedala zastaviť. Rozprávala takmer o všetkom čo zažila v škole aj mimo nej počas toho, ako sa nerozprávali. Škola sa skončila a Dávid sa už tešil ako ju znova uvidí na ďalší deň. Na jeho sklamanie zvyšok týždňa už nebola v škole.

 

V sobotu sa Dávid vybral na nákup. Po ceste domov premýšľal ako sa má vlastne už takmer týždeň dobre. Ako by bol vymenený sám sa tomu čudoval, premýšľal že prestane chodiť k Milanovi no nevedel či s tým bude Milan súhlasiť. Rozhodol sa že za ním pôjde, aj keď dnes nemal mať sedenie. V čakárni nebol nik, keď že bol víkend, ale Milan si v sobotu zvykol písať posudky o svojich pacientoch, Dávid zaklopal a vošiel. „Ahoj,“ pozdravil sa. „Nenapadlo ťa že tu môžem niekoho mať? V poslednom čase sa správaš nejako drzo počúvaj a mimochodom aj ja teba zdravím,“ odzdravil sa Milan. „Prepáč, ja.. rozmýšľal som,“ začal Dávid. „To som ti predsa zakázal,“ podpichol ho Milan, „No haha ty začínaš byť vtipný a mimochodom je sobota nikoho by si tu nemal mať,“ odvetil chlapec. „Bystrý mladý muž,“ odpovedal Milan zahľadený do svojej práce. „Napadlo ma či sem ešte musím chodiť aj ak sa cítim dobre. Viem že mám ešte dva týždne ale myslím, že si už poradím,“ vyhlásil sebaisto. „A si si tým naozaj istý?“ spozornel Milan. „Áno som, a veď ak by bolo treba mám ešte u teba štyri sedenia zdarma, čo ty na to?“ opýtal sa ho. „Ako myslíš teda, ak by to bolo naozaj zlé tak môžeš kedykoľvek prísť,“ súhlasil Milan. „Mám ešte jednu otázku, bola tu Klára ? Pretože v škole nebola od utorka,“ opýtal sa Dávid. „Bola tu a hovorila o tebe, vraj si skvelý chlapec, je chorá preto nebola v škole,“ povedal Milan a vstal zo svojho kresla, aby odniesol spisy do skrinky. „O mne ? a čo ešte hovorila ?“ spýtal sa zvedavý Dávid a sadol si na Milanove miesto. „To je predsa lekárske tajomstvo,“ usmial sa Milan, „Dobre nebudem vyzvedať, viem čo si myslíš, ja jej neublížim ani jej nepoviem čo som sa náhodou dozvedel, ako by som to ani nevedel,“ uisťoval ho Dávid. „Verím ti, tak ma nesklam a ukáž, že si chlap,“ odpovedal Milan. Dávid sa postavil zo stoličky, rozlúčil sa a utekal s nákupom domov.

 

Začal sa nový týždeň a Dávid sa prvý krát po dlhom čase tešil do školy, najme na spoločný obed s Klárou. Na obede si k nej opäť sadol: „Ahoj, ako sa máš, vraj si bola chorá, je ti lepšie?“ hneď na úvod sa opýtal a ani ho nenapadlo, že to že bola chorá akože vedieť nemal. „Ahoj, je mi lepšie, počkať odkiaľ vieš že som bola chorá, špehuješ ma?“ odpovedala mu ešte zachrípnutým hlasom. „Uhm... no predsa vyzeráš ešte tak choro tak ma napadla jediná vec, to že si bola chorá. Áno bola som chorá a áno ešte aj som len už som nemohla vymeškať školu,“ odpovedala podozrievavo. „Ak by si chcela môžem ťa znovu pozvať na palacinky,“ nesmelo navrhol Dávid. „Dooobre, ale teraz platím ja, predtým som ťa pozvala von ja a platil si ty teraz zaplatím ja!“ odpovedalo rázne dievča. „Si myslíš že taký gentleman ako ja nechá platiť dievča?“ Dávid trval na tom že zaplatí aj keď bol momentálne na mizine. „Áno nechá, najlepšie by to bolo asi v piatok čo na to povieš?“ spýtala sa Klára vstávajúc od stola. „Dobre môže byť, ale dúfam že sa uvidíme aj na obedoch, však?“ opýtal sa. „Nerob na mňa psie oči, až tak si si ma ešte neudobril,“ pozrela sa na Dávida, ktorýako na rozkaz presne nahodil výraz smutného psa, „no dobre teda! Pobrala si svoje veci od stola a odišla. Dávid neskrýval svoje nadšenie a znenazdajky bez toho že by si to uvedomil skríkol: „Yes!“ To že ho bolo počuť si uvedomil, až vtedy keď sa na neho všetci prítomný v jedálni pozerali. Učiteľka angličtiny ktorá, obedovala pri učiteľskom stole hneď reagovala: „Tak že Dávid by chcel odpovedať, dúfam že budeš vedieť o tom texte čo ste mali na domácu úlohu odpovedať viac ako len yes.“

 

Piatok prišiel rýchlo a Dávid stál opäť pred školou a čakal na Kláru. Klára ku nemu nenápadne pricupitala, aby si ju nevšimol a zrazu stála vedľa neho. „Dobrý večer!“ pozdravila sa. „Ahoj, môžeme teda ísť?“ spýtal sa, „jasné ak tu nečakáš na niekoho iného,“ odvetila. „Nečakám, tak poď, možno stihneme ešte tie palacinky.“ Išli opäť do mesta keď že bol piatok v meste bolo veľa ľudí, aj tí zo školy. Dávid si položil rečnícku otázku, či je tu Tereza, premýšľal nad tým čo by si asi pomyslela, keby že ho vidí s inou babou. Páčila sa mu myšlienka, že by žiarlila, potom tú myšlienku ihneď zahodil: „Veď je to už jedno,“ povedal nahlas. „Čo je jedno? Neviem či ma vôbec počúvaš čo ti tu celou cestou hovorím asi nie však?“ pozrela sa na neho tým jej drsným ženským pohľadom. „Oh prepáč rozmýšľal som nad niečím, nepodstatným,“ Dávid na to už nechcel myslieť, nechcel si kaziť večernú pohodu s Klárou, ktorá mu vedela vždy zodvihnúť náladu. „Nech sa ti páči,“ otvoril jej dvere známeho miesta. „Tak čo si dáš?“ opýtal sa jej, „to čo predtým, počkám tam pri stole,“ ukázala Klára smerom na stôl. Dávid priniesol palacinky a sadol si aj on.

 

Chystal sa niečo povedať, keď do vnútra vošla Tereza s kamarátkami. Dávid si ju všimol, ale tváril sa ako by nič. Tereza si ho všimla tiež a prišla ku stolu. „Ahoj drahý, tak čo kedy pôjdeme von, alebo už na mňa kašleš našiel si si inú?“ doberala si ho. „Ahoj, drahá nebodaj žiarliš?“ bránil sa Dávid. „Nežiarlim, predsa mi je nad slnko jasné, že by si sa na mňa nevykašľal pre takúto aká je ona,“ vysmievala sa Tereza. Klára ticho sedela, nechcela sa zapájať do rozhovoru. „Ak chceš môžem ti o tvojej novej kamarátke povedať tajomstvo,“ zákerne sa pozrela na Kláru. Dávid vedel o čom hovorí a len mykol plecami tváriac sa že ho to nezaujíma. „Maličká vyzerá, že bude aj plakať,“ ďalej provokovala Tereza, „to si si naozaj mohol nájsť lepšiu náhradu za mňa. S Martinom som to skončila, myslím že to s ním bola chyba, čo keby sme zajtra išli von čo povieš hm ?“ Dávid nevedel čo povedať, Tereza zrážala jeho sebavedomie späť na bod mrazu kde sa ešte pred pár týždňami nachádzalo, vyzeral ako posledný podpapučník. Tereza sa opäť chystala niečo povedať keď v tom jej na tvári pristála palacinka. „Čo si to dovoľuješ,“ obrátila sa na Kláru ktorá sa práve začala smiať pri pohľade na Terezinu čokoládovú tvár. „Neprehnala si to s tým opálením?“ spýtala sa jej Klára zakrývajúc si ústa, “ale tak možno by si si mala opáliť aj druhú polovicu tváre,“ smiala sa Klára. Dávid sa s úžasom na tvári snažil pochopiť čo sa práve stalo, potom ho napadla podobná vec čo Kláru, zobral svoju poslednú palacinku, ktorú vyslal rovno Tereziným smerom. Teraz dostala Tereza druhú ranu palacinkou, Klára sa začala ešte viac smiať: „Už je opálená úplne,“ poznamenal Dávid a žmurkol na Kláru, ktorá sa stále smiala. Tereza vyzerala že už už sa rozplače a rozbehla sa von jej kamarátky ju bez slova nasledovali. Predavač všetko sledoval keď sa to skončilo tak len povedal: „Bolo to síce zábavné ale upratovať to budú tí čo tu narobili bodrel. Má pravdu mali by sme to upratať,“ postavila sa a vzala si mop a vedro, ktoré Kláre podával predavač. Dávid urobil miesto okolo stola a Klára začala zotierať dlážku. „A poriadne, vidíš ešte aj tam je kus palacinky, no moja babka by to urobila lepšie,“ chechtal sa Dávid. Klára mu darovala len pekný úsmev, ktorý v Dávidovi rozpumpoval srdce.

 

Po palacinkovej prestrelke, vyšli z obchodu a chvíľku len tak stáli von. „Ďakujem, to čo si urobila, neviem ako sa ti odvďačiť,“ začal Dávid. „Stačí keď ma odprevadíš domov,“ opäť mu darovala ten svoj pekný úsmev, ktorý ho okúzľoval čoraz viac. „Dlžím ti omnoho viac, budem znieť asi hnusne keď poviem, že si to zaslúžila, však?“ spýtal sa Dávid. „Už to nechaj tak, hrať sa s nikoho citmi nie je správne, nemala to robiť a keď som videla tvoju bezradnú tvár, nemohla som si pomôcť. Pri predstave ako našej princeznej skončí na tvári palacinka s nutelou, no takú príležitosť som si nemohla nechať ujsť,“ Klára sa stále na svojom akčnom skutku dobre zabávala. „Jasnééé, bolo to bláznivé, ale bojím sa že tento kúsok ti len tak nedaruje,“ povedal už vážnym tónom. „Nemyslím si, je to moja sesternica, veď sme v malom meste, tu je si skoro každý rodina,“ vysvetľovala Klára. „Tereza? Sesternica?“ čudoval sa Dávid, „dobre asi to musím spracovať.“ Pokračovali v ceste a Dávid tomu stále nechcel veriť. Ony dve rodina? Veď sú úplne iné. „Tu bývam, ďakujem ti bola to dnes zábava,“ otočila sa k nemu, Dávid vyzeral smutne. „Stalo sa niečo,“ spýtala sa, „áno tie palacinky, je ich škoda boli dobré,“ smutne odpovedal Dávid. Klára sa zasmiala, pomaly sa k nemu začala približovať a objala ho. Dávid ju objal tiež, ten bozk na líce ale nečakal. „Dobrú noc palacinkosaurus,“ rozlúčila sa Klára. „Dobrú noc a za čo som si zaslúžil tú pusu?“ spýtal sa zvedavý chlapec. „Predsa za tú druhú palacinku na princezninej tvári,“ zakričala spred dverí Klára. Nočná ulica ho pomaly skrývala v diaľke, prázdne ulice nevydávali už ani hlások, bolo príjemné ticho a za tejto tichej noci Dávid prišiel na to, že šťastie hľadať netreba, je hneď vedľa, na dosah.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko väzní boháča z Ruska, ktorý hovoril o úplatkoch pre Kremeľ

Valentin Vinogradov sa mal dopustiť podvodu pri obchode s nehnuteľnosťou. Nikomu pritom nevznikla škoda.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kúpiť lístky na hokej cez web? Nemožné

Robili čo mohli, dopadlo to ako vždy.

Stĺpček Petra Schutza

O vydaní Vinogradova do Ruska by sa nemalo ani uvažovať

Rusko nie je právny štát.


Už ste čítali?