reklama

Spomienka na leto Roháče

Výlet s rodičmi býva občas otravný a prežiť tie výmeny názorov, ktoré sú zaužívané počas vyše dvadsaťročného manželstva, plus do toho ich nezrelý dvadsaťdva ročný syn z toho nemôže vzísť občas nič dobré.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

No aj tak sme rodina a tak to dúfam aj vždy bude. Teda náš výlet sa začal, vyrazili sme. Šoférom som chcel byť ja, tak som sa toho ujal, dôvod na roztržku na seba nenechal dlho čakať, keď som neodhadol zákrutu a dostal auto do šmyku práve v tej chvíli, keď sa oproti rútilo iné auto. Vďaka bohu ESP vykonalo svoju úlohu a auto vyrovnalo. Samozrejme som sa tváril, že mám všetko pod kontrolou, oni ale tušili, že to tak nebolo. Keď behom výletu došlo k roztržke samozrejme sa spomenuli moje jazdecké schopnosti na mokrej vozovke.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dorazili sme do Zuberca, kde sme mali zabookované ubytovanie. Deň bol ešte dlhý, tak nás napadlo ísť do Poľska a to do Zakopaného, pozrieť si druhú stranu Tatier. Cestou sme narazili na prekážku. Do cesty sa nám postavila krava z vedľajšej lúky. Vyzerala spokojne, keď tam len tak stála, no zároveň aj zmätene „kde som sa to preboha dostala.“ Zablokovala premávku na celom jazdnom pruhu a z cesty sa jej nechcelo. Kravička si dokonca vykračoval správnym smerom nášho pruhu, autá v druhom pruhu okolo nej pomaličky prechádzali z rešpektu z obrovského zvieraťa. Kravička náhle zmenila smer a prešla do vedľajšieho pruhu a nám sa otvorila cesta do Poľskej Tatranskej Metropoly. V meste bola masa ľudí, boli tu kolotoče, pár pekných kostolíkov a pešia zóna hemžiaca sa turistami z celého Poľska. Mestečko to bolo pekné, až mi bolo ľúto, že táto časť Tatier nepatrí ku Slovensku. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sme vstali skoro, tuším boli štyri hodiny ráno. Niečo sme zjedli a vyrazili sme. Ešte rozospatý som sa snažil akosi prebrať, čo sa mi však nedarilo. Až čerstvý ranný vzduch ma dokázal skutočne postaviť na nohy. Auto sme nechali na parkovisku pri lyžiarskom stredisku a išlo sa na vec. Prešli sme cez most nad potokom, vyšliapali menší stupák a potom pokračovali po asfaltovej ceste. Tu nastal problém, netuším aké topánky si už obuť, ale okrem turistických som si vzal aj botasky. Botasky som si obul asi po dvoch kilometroch a vydratej päte. A to som mal pocit že tie topánky sú už rozchodené. Zišli sme z asfaltky a prešli na lesnú cestu, ktorá začala pomaly stúpať smerom do Roháčskej doliny. Celá cesta viedla do kopca, čím vyššie sme boli, tým krajší sa nám naskytal výhľad pomedzi stromy. Sem tam cestu lemoval potôčik, dokonca sme po vode občas kráčali. Takýto druh turistiky mám rád, aj keď s mojou aktuálnou obuvou to nebolo najbezpečnejšie. Krátko pred vstupom do doliny sa nám ukázal Roháčsky vodopád pred ktorým bol mostík. Výhľad odtiaľ bol krásny, pôsobilo to tam skutočne pokojne. Hotové pohladenie pre dušu. Po pár fotkách a vytesaní si prítomnej chvíľky do pamäti sme pokračovali ďalej, až sme sa dostali do Roháčskej doliny. Obkolesila nás stena kamenných hôr, ktorých vrcholy boli stratené v oblakoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Výstup na Baníkovské sedlo
Výstup na Baníkovské sedlo 

Malá pauza na občerstvenie, po ktorej sa pokračovalo výstupom do Baníkovského sedla. Cestička bola kľukatá a strácala sa pomedzi skaly. Občas nebolo vidieť kam až ideme, hmla skryla náš cieľ a nechala nás v očakávaní, čo nás čaká tam hore. Tu v tejto doline odrezaný od zvyšku sveta, kde nepotrebujete more a preplnené pláže, nemyslíte na to akú fotku by ste zavesili na internet, aby vám mohli ostatní závidieť. V kamennom kráľovstve ticha sa môžete na všetko vykašľať a užiť si skutočnú dovolenku. Pravda až kým, sa nestrhne tradičná rodinná škriepka. Pokračujeme ďalej a dostávame sa na vyvýšeninu nad Roháčskou dolinou odkiaľ už vidíme priamu cestu po strmom svahu vedúcu do Baníckeho sedla. Občas sporadicky nahlas zatlieskam, vraj sa to v prírode patrí dať o sebe okolitému svetu vedieť a neprekvapiť nikoho a nič. Stúpame po kľukatej ceste, kde na prítomnosť ľudí občas upozorňujú odpadky.... „Tí ľudia sú skutočne tak hlúpy?“ Takmer v „malom“ cieli, kde nás čaká malá prestávka a oddych po celkom náročnom šliapaní sa hmla pomaličky rozplýva. Usalašíme sa v jednom závetrí, kde sme si vymenili do posledného vlákna spotené tričká a na chvíľu si sadli. Nie však na dlho, aby nám svaly nevychladli. Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej hrebeňom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Panoráma počas výstupu do Baníkovského sedla
Panoráma počas výstupu do Baníkovského sedla 

Cesta hrebeňom nás viedla cez hmlu a s občasným pocitom straty orientácie sme liezli na skalu a opäť ju zliezali. Toto sa opakovalo niekoľko krát, ako sme opisovali hrebeň hory. Nakoniec sme sa dostali až na Baníkov. Ďalšia krátka prestávka, chytáme stratený dych. Po tejto prestávke nás však, čakali tie najzaujímavejšie úseky, ktoré sú reťaze. Človek si obyčajne užíva najviac to, keď sa dostáva do situácií, v ktorých sa musia zmobilizovať všetky jeho zmysli, aby neurobil chybný krok. U mňa to teda platí, a reťaze som si užil asi najviac zo všetkého. Nie je to zase žiadne horolezectvo, s tým sa to porovnať nedá, no na druhej strane nie je to len klasická turistika. Niektoré úseky boli náročnejšie než iné, niekde boli dokonca rady ľudí, pritom v doline nebolo živej duše. Niektorým reťazové úseky dali zabrať, iní to zvládali ľahšie. V tú chvíľu, keď už rúčkujem po reťazi a podo mnou je hlboké prázdno, necítim strach z výšok a konečne si turistiku naplno užívam. Išiel som svojím tempom, ale vždy som mal rodičov na dohľad a čakal ich. Zaujímavé však bolo, keď som na nich čakal na jednej vyvýšenej skale. Zrazu sa objavil bežec. Bol chudý, gopročka na hlave a uháňal si to po tých skalách, skákal ako srnka, a za chvíľu bol mimo môj dohľad. Freerun po hrebeni, tak to teda klobúk dole, ten človek je buď skutočný extrémny športovec alebo samovrah, ťažko sa to niekedy odlišuje. Zakrátko sa hmla rozplynula a konečne sa nám naskytol pohľad pre ktorý sme sem všetci prišli. Ten pohľad, mi povedal jediné, že aj malá krajina má obrovský poklad. S takým pokladom sa nemá obchodovať, no aj tak bolo v diaľke vidieť tie holé kopce, ktoré nepokosil len vietor.

Výhľad na hrebeňovku
Výhľad na hrebeňovku 

Po reťazových úsekoch sme sa dostali k bezpečnejšej časti hrebeňovky. Pred nami bola Hrubá kopa. Hmla sa sporadicky opäť objavovala ale stále bolo možné vidieť relatívne ďaleko. Rozoznateľný bol Ostrý roháč, ktorý sa zdal byť na oko blízko. Rozhodli sme sa pre polovičnú hrebeňovku, keďže nám dochádzala voda a aj sily nás už pomaly opúšťali. Pokračovali sme teda ďalej na Tri kopy, kde bola opäť ďalšia prestávka. Tento vrch nebol označený, ale usúdili sme, že sme na správnom mieste. Všetko tomu tak nasvedčovalo. Potulný turista pomôže bratovi v núdzi a tak sme sa podelili o svoju vodu aj s dvomi, turistami, ktorým tá ich už došla. Išli presne opačným smerom ako my, ale túru sa rozhodli predčasne ukončiť a stihli nás ešte aj predbehnúť na zostupe na rázcestí Smutné sedlo. Cesta dole bola hádam horšia ako tá cesta hore. Nohy nám už mleli z posledného, prepletali sa sem a tam. Premýšľali sme, či sa nepôjdeme pozrieť na Roháčske plesá, no vysilené nohy nám dali jasnú odpoveď, „Ideme späť na parkovisko!“ Po dlhom zostupe Smutnou dolinou som sa začal cítiť smutno pri predstave ako ďaleko je ešte parkovisko. Došlo mi to, konečne som pochopil prečo sa tá dolina volá Smutná. Po dlhej ceste dolinou sme sa dostali ku Ťatliakovej chate. Odtiaľ viedla asfaltka až k parkovisku, ktoré bolo pod Spálenou dolinou. Po asfaltke sa išlo ťažšie, ako po kameňoch. Asfalt nám nič nedaroval a závidel som tým, ktorý okolo nás presvišťali na bicykli dole kopcom. Konečne! Zídeme z cesty, krátky lesný prechod a pred nami je drevený mostík a za ním parkovisko. Neodolal som zurčiacemu ľadovému horskému potoku. Vyzul som si botasky, ponožky a po kolená namočil vysilené nohy do potoka! Blažený buď pocit chladu na mojich uchodených nohách.

Panoráma hrebeňu
Panoráma hrebeňu  

Konečne sme dorazili späť do Zuberca, všetci unavení a zničení a hlavne hladní. Premýšľajúc či ísť rovno do postele alebo jesť, sledujem malú škriepku rodičov presne pre problém čí ísť jesť alebo spať. Hlad vyhral. V malej pizzerí v ktorej sme sa ocitli to bolo útulné. Sledovať ako sa vám varí večera v priamom prenose v peci uprostred reštaurácie bolo pre mňa v ten moment fascinujúce. Všetko sa zjedlo nenechal som nič. Mohli sme ísť spať. To sa nezaobišlo bez výmeny názorov a mojich hlúpych poznámkach ku všetkému čo sa okolo dialo. Po náročnom dni už chcel byť každý v posteli. Na ďalší deň sa plánoval relax.

Ronald Szapáry

Ronald Szapáry

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

The tears are welling in my eyes again I need twenty big buckets to catch them in And twenty pretty girls to carry them down And twenty deep holes to bury them in. Zoznam autorových rubrík:  PríbehyZ cestovaniaSpoločnosť, myslenie, postojeSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu