Spomienka na leto Kvačianska dolina

Autor: Ronald Szapáry | 14.3.2019 o 20:03 | (upravené 15.3.2019 o 12:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  94x

Ak máte po turistike intenzívnu svalovku, znamená to, že tá turistika stála za to. S dobrou svalovkou som sa zobudil na druhý deň, po hrebeňovke v Roháčoch. Žiadalo sa nám regenerácie, tak sme si to namierili do Tatralandie....

....na našom Liptove. S rodičmi to môže byť sranda aj v aquaparku. Ak máte aj vy rodičov s mladým duchom a zmyslom pre humor, o zábavu je postarané. Chvíľami som mal pocit, že sa chcú na tobogánoch šialiť viac, než ja. Mal som strašnú chuť ležať v plytkom bazéne s bublinkovou masážou a len oddychovať. Ale nenechal som sa zahanbiť, nie sú jediní s mladým duchom. Áno nechal som sa nahovoriť aj na tobogány, nebudem len ležať ako taký dôchodca. Voda regeneruje, ale aj vyčerpáva. Večer sme opäť navštívili pizzériu v Zuberci a naplnili sme si naše prázdne žalúdky. V Tatralandií utrácať peniaze za jedlo je hriech, obed som si síce dal aj na kúpalisku. Cenovo v rámci najnižších nákladov na moju prevádzku.  V Zuberci sme sa zastavili aj v pohostinstve, na tatranský čaj, aby nás zahrial a postaral sa o dobrý spánok.

Ráno som šoféroval ja, aj po tom mojom drifte z pred dvoch dní. Snažil som sa ísť pokojnou jazdou. Poznámky na moje jazdecké zručnosti napriek tomu boli. „Dávaj si pozor, ako to jazdíš, mal som šoférovať ja.“ Dorazili sme na parkovisko, nevediac čo ma čaká som vystúpil z auta. Bol som nervózny a nemal som chuť, byť s otcom, veď každý robí chyby. Škriepenia bolo dosť, možno túra schladí naše hlavy. Začali sme stúpať do kopca po chodníku, ktorý sa strácal v lese. Nahodil som tempo a chcel sa pochváliť, ako vládzem, aj napriek hrebeňovke z pred dvoch dní. Cesta sa preplietala spolu s riekou Kvačianka. Onedlho sme sa dostali na výhliadku, deň bol slnečný a z nej bolo jasne vidieť, ako vysoko sme sa už dostali. O niečo ďalej po ceste sme narazili na ďalšiu výhliadku. Táto bola vytvorená prírodou. Bol to skôr útes, nad priepasťou s kráľovským výhľadom. Bolo si treba dať pozor, pretože tu na rozdiel od predchádzajúcej výhliadky chýbalo zábradlie. Po neustálom stúpaní sme si dali malú prestávku a doplnili tekutiny. Dnes som nemal šajnu kam ideme a cieľ som nevidel. Stratiť sa tu síce nedalo, ale vpred som sa veľmi nehnal. Kráčali sme kopcom, zrazu sa pred nami zjavil spád a začali sme klesať. Zastal som na rázcestí a čakal na rodičov. Netušil som kam ideme a aj keď prišli rodiča, bolo potrebné použiť mapu. Zhodnotiť svoju polohu nie je vždy ľahké. Až keď sa do zisťovania správneho smeru pridal aj okoloidúci turista podarilo, sa nám zhodnotiť správny smer.  

Z rázcestia Oblazy sme sa pobrali cestou, ktorá viedla ku Kvačianskemu mlynu. Zurčiaci potok, krútiace sa koleso, domáce zvieratá vytvorili obraz ako z rozprávky. Škoda to fotiť som tu a teraz a chcem si tú prítomnosť užiť. Prešli sme popri turistoch, ktorí boli obklopený kozami, čakajúcimi na maškrtu. Ponad potok viedol úzky mostík, ktorý využívali aj zvierací obyvatelia mlynu. Kozičky sa na ňom občas konfrontovali s ľuďmi a bolo ťažké sa jeden druhému vyhnúť. Mostík bol dosť úzky. Na druhej strane oddychujúci turisti roztrúsený po celom okolí. Pri rieke stál mocný strom, na ktorom bola zakvačená hojdačka na dlhom lane. Prešli sme popri drevenom domčeku, ktorý pripomínal stodolu. Pred ňou sa rozvaľoval veľký čierny kocúr. Užíval si dnešný pekný deň, tak ako my všetci. Do mlynu som vošiel ako prvý, všetko sa tam točilo a krútilo. Zaujal ma východ z mlynu, ktorý viedol popod prívod vody na mlynské koleso. Ak ste sa rozhodli ísť touto cestou, ovlažila vás studená voda z pretekajúceho dreveného koryta. Zaujalo ma, ako celý mlyn funguje. Mlyn fungoval na mletie múky a aj ako píla, čo som videl na vlastné oči prvý krát. Toto miesto je ďalším malým rajom, v ktorom by som nemal problém zakotviť. Bývať niekde stratený v horách, v údolí pri potôčiku. V zime by som mal roboty, ako na kostole, ale keď to zvládli tí pred nami, prečo by som to nezvládol aj ja?

Po malej prestávke sme sa vydali na cestu. Mierili sme k vodopádu Ráztoka. Cesta viedla cez potok a šmykľavé skaly. Vodopád nebol ďaleko od mlyna. Za krátky čas sme boli na mieste. Pri vodopáde sa fotilo niekoľko turistov. Aj my sme chceli fotku tak sme čakali, kým sa to tam vyľudní. Ako vášnivého otužilca ma potom napadla myšlienka, ktorú som už nedokázal pustiť z hlavy. Šialený nápad sa premenil v realitu. Topánky, nohavice, tričko a ponožky všetko vyzliecť! Ide sa do vody. Trenky som si nechal. Ešte by ma zavreli za verejné obnažovanie. Pod vodopádom sa časom vytvorilo plytké jazierko, ktoré mi bolo asi po pás. Keď som si sadol voda mi bola akurát po krk. Príjemné osvieženie v horskom potoku počas horúceho dňa. Turisti, ktorí prišli po nás, neboli až tak nadšení z toho, že sa im v zábere kúpe nejaký blázon. Pobudol som si tam ešte chvíľku a potom vyliezol. Nebudem kaziť ľuďom záber. Aj keď moja predstava o radosti z prírody vyzerá aj takto, niekomu stačí len fotka. Chvíľu som sa ešte sušil na skale a nasával energiu zo slnka. Neodolal som ešte jednému krátkemu ponoru a pomaly sa môžeme pobrať. Obliekol som sa, trenky museli ísť dole, gate hore a ďalej som išiel na ostro.

Kráčali sme lesom tiesňavou Borovianka. Cesta sa tiahla popri potoku, všimol som si pár ďalších dobrých miest na kúpanie. Na dnes mi stačilo, neprišiel som sa kúpať. Potok sa menil na potôčik, až napokon zmizol niekde v podzemí. Les sa strácal, vystriedala ho lúka a bahnitá družstevná cesta. Pokračovali sme po nej, keď v tom nám cestu skrížil slepúch. Zodvihol som ho zo zeme a obzeral si malú jašteričku. Mama inštinktívne kričala: „nechaj ho uštipne ťa,“ otec ju len upokojil, „veď je to len slepúch.“ Pred nami sa rozprestierala dedinka Veľké Borové. Čakala nás dlhšia pauza na desiatu a sušenie trenírok.  

Pred nami je opäť poľná cesta. Z ohrady pri ceste sa na nás pozerajú tri kone, ktoré sú poslední obyvatelia Veľkého Borového. Pokračujeme cez pole, cesta sa delí a my nevieme kam máme ísť. Značka nás pomýlila a zišli sme z trasy. Netrvalo dlho a všimli sme si kráčajúcich turistov na opačnom kopci. Sily nás dnes začali opúšťať skôr, veď len pred dvomi dňami sme zdolali Roháče. Sklamanie sa nám dostalo pod kožu, keď sme museli zísť z nesprávneho kopca a znova stúpať. Tentoraz už do toho správneho, aspoň sme v to dúfali. Hodnú chvíľu sme kráčali po lúke, až cestu, po ktorej sme kráčali začal pomaly obklopovať les. Začali sme zostupovať do Prosieckej doliny. V podstate sme šli do protismeru, ale keď že bolo sucho a cez dolinu netiekla voda, tak to nebol až taký problém. Skaly neboli klzké a išlo sa dobre. Osobne som privítal klesanie. Klenotom Prosieckej doliny je určite vodopád Červené Piesky. Voda stekala cez skalný previs, prúd bol slabý čo bola škoda, určite je to omnoho krajšie, keď sa tá voda valí v plnej sile. Nevadí určite sem ešte prídem a možno už aj tým správnym smerom. Zostup bol dlhý, pripadalo mi to ako večnosť. Aj napriek pokročilej hodine, sa oproti nám valili húf ľudí.  

Zišli sme z turistickej trasy, mal som blažené pocity. Konečne sme to dali! Pocit šťastia ma veľmi rýchlo prešiel. Ešte nie je koniec. Čakal na nás záverečný kus cesty, vedúci popri lesoch a cez lúky. Tento kus cesty tvoril asi jednu tretinu celej dnešnej trasy. Bol to krutý pochod pre ubolené nohy. Dôležité bolo nerobiť si dlhšiu prestávku, len krátke prestávky, ak bolo treba doplniť tekutiny. Lesy striedali lúky a lúky lesy. Po nekonečnej ceste sme sa dostali k ohradám pri družstve. Ostali sme chvíľu zmätení, či sme náhodou  nestratili cestu. Že by sme opäť zablúdili? Nie! Išli sme dobre, cesta viedla popod elektrický plot ohrady pre kravy. Podliezli sme a pokračovali do kopca, kde sme na druhej strane ohrady opakovane podliezli plot. Prešli sme cez poslednú lúku a dostali sme sa do Kvačian. Konečne! Parkovisko bolo na konci dediny, dorazili sme k autu. „Huraaaa!“ Moje pocity? hmmm. Opísal by som to tak, ako keď máte robiť niečo, do čoho sa vám vôbec nechce. Ale keď ste už v tom raji, ste spokojný, že ste tu. Máte skvelý pocit z dobre stráveného dňa a cítite ozajstné šťastie. Štvordňová dovolenka na Slovensko - Poľsku môže stáť za to, stačí nebyť lenivý.   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?