Rómske komunity na našich sídliskách

Autor: Ronald Szapáry | 11.9.2019 o 14:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  116x

Rožňavská je ulica, na ktorej bývam odmalička. Sťahovali sme sa raz, aj to bolo len z jedného paneláku na tejto ulici do iného. Moji rodičia boli jedny z posledných, ktorým....

....dal štát byt, pre novomanželov alebo pre mladé rodiny, ak chcete. Na výber boli dva byty. Moji rodiča si vybrali, však ten, ktorý sa nachádzal v povedzme menej zdevastovanom paneláku. Tento náš panelák má špecifickú polohu na Rožňavskej, nachádza sa pri stavbe so sociálne slabším obyvateľstvom, pri bielom dome. Kreatívny názov to nie je, tento panelák je skutočne panelovo biely. Nie je zateplený ani vymaľovaný. Jeho vzhľad sa prakticky nezmenil za tých dvadsať rokov, čo tu bývam. Dôvodom bude zrejme nestabilné a chabé bytové spoločenstvo. Rožňavská je plná stromov a zelene, presný opak preplnených sídlisk veľkomiest. Chybičkou krásy je náš biely panelák, white house. Zhodou okolností White House je aj názov bytového komplexu, v ktorom si môžete prenajať byt, za vysoký nájom. Povedzme, že takýto nájom by si bežný Rimavsko-Soboťan nemohol dovoliť, pokiaľ by chcel, aby mu peniaze ostali aj na iné veci. Tento prerobený panelák býval tiež kedysi domovom sociálne slabších rodín. Späť k nášmu bielemu domu. Každý, kto býva v okolí vám povie, že je tu takmer vždy rušno. A ak by vaše babky chceli vidieť Tureckú alebo Indickú telenovelu, srdečne ich tu uvítame. Z mojej izby je krásny výhľad na každú scénu, ktorá sa udeje. Ako malý si spomínam na romantické hádky, končiace vyhadzovaním nábytku z piateho poschodia. Nočné zábavy, párty sú samozrejmosťou. Neviem ako ostatní, doposiaľ najzaujímavejší zážitok pre mňa osobne bol, keď niekedy v noci okolo pol druhej dorazil pod naše okná starý rozheganý dízel, vrčiac ako traktor. Chvíľu si tam tak vrčal, keď vrčanie prerušilo hlasné asi desať sekundové trúbenie a po ňom ktosi zaryčal: Pištike!“ Niekde som sa dočítal, že prerušovaný spánok je zdravý a zobudiť sa niekoľko krát počas noci, napríklad na budík (alebo trúbu) a hneď na to zaspať, je veľmi efektívne a zdravé. Pred pár týždňami tu došlo k malej výmene názorov. Chlapec na štvrtom poschodí mával mačetou nad svojou hlavou. Vyzeralo to skutočne epicky. Dať mu brnenie, mal by isté obsadenie v nejakom historickom trháku. Vyhrážal sa žene, ktorá na neho škriekala ako zmyslov zbavená z ulice. Strašný krik pokračoval pár minút a divadlo sa skončilo, keď žena odišla autom preč. O podobných situáciách by som vám mohol rozprávať.

 

Akým si záhadným spôsobom sa v našom meste zvyšuje počet obyvateľov. Prišiel som na to, keď som pracoval na svojej seminárnej práci z podnikovohospodárskej štatistiky. Každý mal za úlohu zozbierať informácie o svojom okrese, ktoré zahrňovali natalitu, mortalitu, migráciu z a do mesta a podobné veci. Informácie som čerpal zo stránky štatistického úradu. Od určitého obdobia presne si nespomínam od kedy, povedzme okolo šesť rokov dozadu až po dnešok počet obyvateľov vzrastal. V okrese s vysokou nezamestnanosťou mi to pripadalo ako pozoruhodný jav. Pochybujem, že do mesta sa ľudia sťahujú za prácou. Ide skôr o presídľovanie, občanov, ktorým je jedno, kde bývajú. Spomenul som nestálosť obyvateľov v bielom paneláku. Áno točí sa to tu ako na kolotoči. To bude zrejme ten prírastok obyvateľov. Pán miestny, nazvime ho vajda, má skúpené takmer všetky byty v bielom paneláku. Pre nás obyvateľstvo okolo spomínaného obydlia to nie je zlá správa, už sa tu nevyskytujú “až tak neprispôsobivé rodiny,“ ako to bývalo za čias, kedy byty nepatrili jemu.


Súčasťou Rožňavskej a Školskej ulici je obrovský bývalý internát. Kedysi slúžil aj ako vysunuté pracovisko pre externých študentov vysokej školy. Aktuálne táto budova slúži “týraným ženám“ aj to len prízemie jednej časti zariadenia. Väčšina ubytovaných sú sociálne slabšie rodiny. Zvyšná časť internátu chátra, využívajú ju bezdomovci a miestni narkomani ako miesto na oddych, rekreáciu a spánok. Ako pätnásť ročný som túto budovu navštevoval aj ja. So spolužiakmi sme sa sem chodili zašívať. Nie, nepili sme a nebrali sme ani drogy, ako vás iste hneď napadlo, proste sme sa tam flákali. S internátom malo mesto plány. Priestory mali byť využité ako byty pre mladých a pre pracovníkov zboru väzenskej a justičnej stráže, má nám tu totiž vzniknúť nové nápravné zariadenie. Byty pre mladých, hneď to vo mne evokovalo čosi ako, keď moji rodičia dostali tento byt. Bolo by zaujímavé, keby si mladé rodiny nemuseli nutne brať úver. Mestom sa však začali šíriť reči, že pán primátor a náš vajda, tam chcú presídliť občanov z “čierneho mesta.“ Čierne mesto je taký malý Lunník IX Rimavskej Soboty. Čo je však na týchto rečiach pravdy, ťažko povedať. Prerábať sa malo začať už začiatkom minulého roka, to sa nestalo. Po komunálnych voľbách a po rozšírenej informácie o sťahovaní čierneho mesta, si ľudia v ankete zahlasovali, že v internáte nechcú nájomné byty pre mladých, ale domov sociálnych služieb a domov dôchodcov. Osobne preferujem domov dôchodcov ako viac diskoték, drog, hádok s mačetami a vyhadzovanie nábytku z okien.


Výkvetmi miestnej rómskej komunity sú miestni drogisti. Máme tu dílerov, ale aj narkomanov. Medzi narkomanmi sú snáď najznámejší dvaja bratia. Obaja majú niečo cez dvadsať a stačí jeden pohľad a každý bez pochyby vie, že niečo nie je v poriadku. Títo chlapci majú vlastný svet, zrejme im netreba už ani dávku, proste si žijú svoje. Pred časom tu bol ešte jeden, zrejme je v base alebo v nejakom tom psychiatrickom zariadení. Náš nezvestný chlapec s vlastným svetom z tejto skupiny nie je jediný, čo sa na čas vytratili. Keď sa ich opýtate, kde boli, každý z nich odpovie rovnako: „Bol som zbierať jablká v Taliansku.“ Náš nezvestný, teda pravdepodobne tiež zbiera jablká. Jeho zvykom bolo zazipsovať sa do spacieho vaku so zaváraninovým pohárom plným toulenu a prebdieť tam deň. Možno si myslel, že ho nik nevidí. Tento vak bolo možné vidieť, kade tade po sídlisku aj s jeho obyvateľom vo vnútri. Najčastejšie sa zdržoval pri svojom príbytku alebo na futbalovom ihrisku, ktoré tu v blízkosti chátra. Posledný rok je snaha na mieste futbalového ihriska vybudovať dopravné ihrisko pre deti.


Díleri sa tu zdržujú počas noci na rozheganých dízloch a vedú zdĺhavé diskusie do neskorých hodín. Cez deň ich vidno v kožených kabátoch, aj keď je teplo a rozhadzujúc rukami dopredu a dozadu ako taký robot, behajú po sídlisku a vybavujú si kšefty.


Za celých dvadsať rokov, ako tu bývam som sa napočúval diskusií o Rómoch o neprispôsobivých občanoch. O riešeného problému, aby sa v dvadsiatom prvom storočí nebývalo ako v stredoveku. Ako socializovať Rómov medzi ostatných obyvateľov. Diskutujú takí, ktorí pri nich nemusia bývať. Diskutujú takí, ktorí majú drahé domy, niekde v luxusnej štvrti. Sľubujú takí, ktorí sa v noci nebudia na trúbenie auta alebo na škrekot pripomínajúce umierajúce divé zviera. Ak sa na tento problém spýtate niekoho, kto býva v ich blízkosti takmer všetci by súhlasili s pánom Mazúrekom. Takmer všetci by sa jednohlasne zhodli na radikálnych riešeniach pripomínajúci holokaust. Takéto riešenie je samozrejme neprípustné. Nie som žiaden odborník, čo sa sociálneho systému týka a až sa bojím napísať svoj názor či zo seba neurobím tupca, ale ja to čiastočne skúsim.


Odpovede sú si podobné: „Naši spoluobčania parazitujú na systéme. Nedá sa s tým nič robiť, majú to v krvi, “Róm ostane Rómom.“ Tak trochu toho môjho názoru, myslíte si, keby pracovníci úradov sociálnych vecí a rodiny trochu pritvrdili a nastavili latku vyššie, že by to skutočne nefungovalo? Čo tým chcem povedať, nároky na výchovu detí by vzrástli. Konkrétne nároky v akých podmienkach deti žijú, hygienické návyky, rodičovský prístup a pod. Tým nemyslím priamo kopírovať sociálny systém severských krajín, kde je to už skutočne prehnané. Hovorím o zvýšených určitých štandardov. Deti, ktoré žijú v plechových búdach alebo jednoizbových bytoch, spia dvadsiati jeden vedľa druhého a v noci sledujú rodičov, ako im vyrábajú ďalšieho bračeka alebo sestričku. Niečo to o sexuálnej výchove sa aj naučia, nie v dobrého slova zmysle, skôr tým nezodpovedným spôsobom. Keď vychádzam z paneláku vidím fajčiť deti, ktoré mi nie sú ani po pás. Vek im neviem odhadnúť, možno sa ich rast zastavil “zdravým životným štýlom.“ Ponechať deti v takom prostredí a dúfať, že sa niečo zmení je nezmysel. Keby tie deti odobrali rodičom, čo s nimi? Majú to, predsa v krvi.... Nedá sa to zmeniť! Vážne by sa to nedalo zmeniť? Individuálnejší prístup a zo začiatku tvrdá drezúra, (ktorú by asi EÚ neschválila) by určite pomohla. Pri tvrdej výchove by sa nemalo zabúdať na to, že aj oni sú ľudia a určite by sa nikto nemal zameriavať na odsudzovanie etnickej skupiny ako takej. Skôr sa na odsudzovanie zlých návykov a vyvyšovanie tých dobrých. Podporovať deti v športe, umení a podobne. Muselo by ísť o skutočne tvrdých vychovávateľov s pevnými nervami a veľkým sebavedomím, takáto práca by mala byť určite štedro odmeňovaná. Predsa vychovať schopnú generáciu a vyriešiť tento problém, to by chcelo odmenu. Musel by to byť niekto, kto by dokázal byť tvrdým rodičom, ale aj oporou, vedel by poradiť, aj zakričať, pomáhal by tým deťom so školou a pripravil by ich na život.


Tieto deti by mali možnosť brigád za pomoci štátu. Systém detských domovov by sa, teda musel niekoľkonásobne skvalitniť. Viem možno to znie celkom nereálne a pri realizácií niečo takéhoto, by bolo potrebné riešiť, každý detail pripraviť na sa nepríjemné situácie všetkého druhu. Najlepšie sa učí za pochodu, myslím, že by sa to každým rokom zlepšovalo. Už len samotný výber pedagógov/tvrdých vychovávateľov, by bol náročný. Chcelo by to niekoho, kto bol možno v armáde. Telesné tresty, nuž dnes je to neprípustné, ale ak by to bolo skutočne nutné ukázať kto je v kurníku kohút, tak by som to vo výnimočných prípadoch povolil (s niečím takýmto by opäť Európska únia nesúhlasila). Rozhodne by som dal dôraz aj na opatrenia proti sexuálnemu obťažovaniu. Dostatočne preveriť budúcich zamestnancov, ich kvalifikáciu a podobne. Príklad Čistý Deň alebo, ako jeho fiktívne zobrazenie z knihy Sviňa od Arpáda Soltésza Solis Ortus – úsvit, by sa nemohlo opakovať.


Niečo takéto by stálo veľa peňazí a zorganizovať to by trvalo niekoľko rokov a na pomery Slovenska by to bolo možno nerealizovateľné. Ako som spomenul, zrejme som s takýmto niečím zo seba urobil naivného tupca a znie to infantilne. Možno by to vôbec nefungovalo, možno, že chýba len vôľa a je tu až priveľa chamtivosti. Je to skrátka len môj názor, veď je stále lepší ako ten nápad s holokaustom.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Drucker ešte ani nezačal a ubúdajú mu možní partneri

Strán, ktoré vylúčili spoluprácu so stranou bývalého ministra za Smer, pribúda

Dobré ráno

Dobré ráno: Vláda stratila väčšinu, Most-Híd sa rozpadá

Čo hovoria odchody a vzdávanie sa postov.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Drucker ešte môže byť pravici dobrý

Pravica už chcela vládnuť s Mečiarom aj s Dankom, znesie aj Druckera.


Už ste čítali?